Prosím, ponúknite sa

Práca pre samosprávu mi občas prináša príležitosti dostať sa do situácií, ktoré by som inak nevyhľadávala. Jednou takou je aj pravidelné kontrolovanie ľudí bez domova na uliciach, v zime spojené aj s rozdávaním oblečenia nazbieraného od dobrovoľných darcov. 

Je koniec novembra, vonku panuje taký ten vlhký, nepríjemný chlad, ktorý sa dostáva pod kožu. Trasiem sa a je mi zima na nohy. 

Vyrážame v sprievode mestskej polície, pre istotu. Pred nami len nekonečné hordy odpadkov, polorozpadnuté chatrče, prístenky na parkoviskách, v jednom prípade dokonca iba obyčajný stan s prehodenou dekou. A v ňom leží človek na obyčajnom kuse kartónu. Začne mi byť trápne, že som sa ešte pred chvíľou v duchu sťažovala na chlad.

Robíme čo môžeme, v snahe zabezpečiť aspoň trochu tepla cez hrubé vlnené svetre či ponožky. Niekedy za to dostávame spŕšku nepríjemných slov, občas nepekné pohľady. Ale niet sa čo čudovať. Na ulici je často chladno, a ak je vaším jediným svetom, je asi ťažké neochladnúť voči nemu tiež.

Kontrolóri riešia najrôznejšie veci - "Budete mať dosť dreva na kúrenie?" "Kam si vešiate prádlo?" "Viete, že máte nárok na potraviny zo sociálnej výdajne?" Zoznam otázok je dlhý, pani z dvojice, ktorá obýva chatrnú maringotku, odpovedá, potom zo zúfalstva začne kričať. Jej druh smutne prikyvuje. Prechádza sa, nachvíľu sa vo svojom skromnom príbytku stratí a vyjde von s niečím zabaleným v servítke. Keď podíde bližšie, naskytne sa mi pohľad na ovocie a oriešky, ktoré drží.
"Ponúknite sa," hovorí. Je mi zaťažko prijať jedlo od človeka, ktorý ledva vyžije, a tak ho slušne odmietam.
"Prosím," zapozerá sa na mňa, žilky v očiach má popraskané, vyzerá strhane.
Napokon si vezmem jednu mandarínku, kúsok obyčajného ľudského prepojenia.