Duša Sarajeva

Je to mesto ako žiadne iné. Obkolesujú ho vysoké hory, ktoré striedajú nádherné výhľady. Na najvyšší kopec premáva lanovka, ale vyhliadka na nižšej Žutej tabilji žije každý večer. Na hradbách posedávajú rozličné partie ľudí, sledujú kľukatiace sa, blikajúce domce s úzkymi chodníkmi.
Balkánske ľudovky v podnikoch sa neoddeliteľne miešajú so zvolaniami na modlitby päťkrát denne. Kdesi v pozadí šuchot krídel holubov pri fontáne, a to všetko sa mieša do jedného rozmanitého hrnca, z ktorého chutí každému.

Oddychujeme na múriku. Podíde k nám miestny taxikár, s úsmevom od ucha k uchu, je ho plná plná ulica. Rozprávame sa, vtipkujeme.
"Ako sa vám tu žije?" pýtame sa odrazu.
"Dobre. Nám veľa netreba..." odpovie a jeho smiech opäť rozozvučí historické ulice jednej z najstarších častí hlavného mesta.

Míňame pomerne stále frekventované diery po guľkách vo fasádach domov či múzeum vojnových zločinov  centre starého mesta. A ešte sarajevské ruže, jazvy na chodníkoch po bombách, ktoré miestni zaplnili ružovou farbou. A aj v nich dokázali zbadať kvety.
Vôľu žiť aj obyčajný každodenný život s hrdosťou si Sarajevčania museli vydobyť. Nech im vytrvá čo najdlhšie.